Polodlhá srsť s bohatým golierom, kontrast tmavšej farby odznakov v porovnaní k ostatnému telesnému povrchu a predovšetkým modrá farba oka – čím hlbší odtieň, tým lepšie. No nádherné modré oči sú iba jednou z krás amerických „handrových bábik“. Ďalšou je ich veľkosť. Ragdollovia sú omnoho väčší než väčšina ostatných plemien, na výstavách ich väčšinou „prerastú“ iba mačky mainské. Veľkosť je však výrazným spôsobom podmienená líniami, ktoré má ragdoll v rodokmeni. Zvieratá tmavého sfarbenia (seal – čiernohnedý, blue – modrý) sú obvykle väčieho vzrastu. Kocúri amerických línií dorastajú do hmotnosti 7 až 10 kg a mačky od 4,5 do 6 kg. Samozrejme existujú aj väčšie výnimky. Európske línie sú trošku menšie. Zvieratá bledšieho sfarbenia (čokoláda – chocolade, lilová – lilac) sú väčšinou menšie, pretože za ich sfarbenie je zodpovedný "čokoládový gén – b", ktorý sa v chove objavil vďaka prikríženiu biriem alebo balinézskych mačiek. Kocúry majú 4 – 6 kg, mačky 3,5 – 5 kg. Aj napriek menšej hmotnosti sú ale ragdolly oveľa väčšie ako vzhľadovo porovnateľné plemeno birmy.

Mainská mývalia mačka je jedno z najstarších a najpočetnejších amerických plemien. Plemeno vzniklo pravdepodobne krížením mohutných amerických mačiek, ktoré žili na farmách Nového Anglicka a Mainu a dlhosrstých mačiek z Európy (Nórska lesná mačka), ktoré sa plavili s námorníkmi. V roku 1860 bolo toto plemeno vystavené na výstave mačiek v New Yorku, jeho registrácia prebehla v roku 1861 a vyhralo prvú cenu na výstave v Madison Square Garden roku 1895.

Bígl je kompaktne stavaný pes so silnými kosťami. Má silnú, ale nie hrubú hlavu bez vrások, so stredne širokou lebkou, s vysokými obrysmi a výrazným stopom. Ňufák je široký, nos má byť čierny, ale u svetlo sfarbených psov je slabšia pigmentácia prípustná. Oči má pomerne veľké, majú tmavohnedú alebo orieškovú farbu. Uši má bígl dlhé, na koncoch mierne zaguľatené, nízko nasadené, previsnuté, preklopené dopredu a predným okrajom priliehajúce tesne k lícam. Telo má hlboký hrudník, rovný chrbát a silné, krátke, dobre klenuté a vyvážené bedrá. Hrudný kôš je dobre klenutý a dosahuje až k lakťom. Chvost je nasadený vysoko, je stredne dlhý a silný, nesený veselo nahor, ale nie zatočený nad chrbát. Predné končatiny má rovné, lakte pevné, výška od zeme k lakťu je asi polovicou jeho výšky v kohútiku. Zadné končatiny má pevné a svalnaté. Labky má tesné a pevné. Pohyb a chôdza sú voľné, s dlhými krokmi predných končatín a s charakteristickým vyhadzovaným zadných končatín. Bígl má krátku hustú srsť. Povolené sú všetky farby s výnimkou pečeňovo hnedej. Najčastejšie vidíme trojfarebné (čierno-hnedo-biele) alebo dvojfarebné (žltobiele) bígle, pričom žltá môže nadobúdať odtiene od svetlo žltej (lemon) až po tmavo červenú (red).

Mačka domáca (Felis silvestris f. catus) je už niekoľko storočí domestikovaný poddruh mačky divej.

Po svojich predkoch zdedila vynikajúci zrak a sluch, k lovu dokonale prispôsobené telo. Ešte prednedávnom bola mačka neodmysliteľnou súčasťou každého vidieckeho domu. S rozvojom civilizácie je ale tohto vidieckeho prostredia čoraz menej a mačka stráca svoje postavenie úžitkového domáceho zvieraťa. V mestách sa pre svoju reprodukčnú schopnosť a pre potenciálne nebezpečenstvo prenosu toxoplazmózy a rozličných parazitov stáva nevítaným problémom. Na druhej strane je vďaka relatívne nenáročnej starostlivosti a schopnosti dodať príbytku teplo domova čoraz obľúbenejším domácim zvieraťom.

Chovatelia mačiek potrebujú mať pre svoju činnosť aspoň základnú znalosť zákonov dedičnosti. Tieto znalosti využije pri určovaní "výsledkov" svojho chovu, čiže vie predbežne určiť, aké jedince sa zo spojenia daných jedincov môžu vzniknúť. Chovateľov najviac zaujíma sfarbenie srsti mačiatok, genetika je však dôležitá aj kvôli predchádzaniu rôznym známym dedičným chorobám.

Sfarbenie srsti mačiek vzniká odrazom svetla od malých pigmentovaných čiastočiek, ktoré sa nachádzajú v chlpoch. Tieto pigmentové čiastočky sa nazývajú melaníny. Môžu mať rôznu veľkosť aj tvar, byť zoskupené, alebo voľne rozprestrené po celej dĺžke chlpu. U mačiek rozoznávame dva základné melaníny - phaoemelanín (zafarbuje srsť do červena) a eumelanín (zafarbuje srsť do čierna).

Šľachtením vzniklo veľké množstvo mutácií, pri ktorých menia melaníny nielen svoj tvar, ale aj umiestnenie, či tvorbu zhlukov. Čierna farba potom vyzerá ako čokoládová alebo škoricová. Pôsobením riediaceho génu (dilution, skratka dd) z čiernej vzniká modrá (napr. u kartúzskych mačiek), z čokoládovej lilavá, zo škoricovej plavá a z červenej krémová.V roku 1974 vedci objavili ďalší riediaci gén, génový modifikátor (dilution modifier, skratka Dm). Tento mení modrú, lilavú a plavú na karamelovú a krémovú na broskyňovú (aprikotovú).

Problematiku farieb komplikuje aj biela farba, ktorú riadi niekoľko génov. Srsť bielych mačiek neobsahuje žiadny pigment. U bielych mačiek predovšetkým s modrými očami sa vyskytuje hluchota a seriózni chovatelia nechávajú svoje zvieratá otestovať audiometrickým testom u veterinára.Farba srsti sa viaže tiež na pohlavie (napríklad červená farba, alebo korytnačinové sfarbenie).

Bengálska mačka je mladé plemeno. Vznikla krížením divej bengálskej mačky s mačkou domácou, čomu zodpovedá aj jej výzor a temperament. Oba mačacie druhy majú po 38 chromozómov. Narodené mačiatka boli dôkazom toho, že párenie oboch týchto mačacích druhov je možné. Tieto kríženia iniciovali americkí genetici, pretože sa zistilo, že divoké bengálky nemajú v štruktúre svojej DNA gén mačacej leukémie. Nezaobišlo sa to bez problémov. Takmer neriešiteľným úskalím bola skutočnosť, že mačiatka z prvej generácie sa nedali skrotiť a všetci samčí potomkovia boli stopercentne neplodní. Až v roku 1981 promovaná genetička Jean Millová z Arizony tento chovateľský experiment zopakovala s vedomím, aké úskalia takéto šľachtenie prináša. Do nových línií boli prišľachtené aj iné plemená, siamky, egyptské mau a barmy. Bengálske mačky ako prvá uznala TICA v roku 1983.

Yorkšírský teriér má malú hlavu s krátkym ňucháčom a tmavými, bystrými očami. Nozdry musia byť čierne. Uši sú malé, vztýčené, majú trojuholníkovitý tvar a sú pokryté krátkou, tmavou srsťou. Telo je kompaktné s rovným chrbtom a pevnými bedrami. Chvost sa kupíruje, je nesený nad úrovňou chrbtu a má šedomodrú farbu

.

Zlatý retríver je pes stredne veľkého, vyváženého a súmerného rámca. Má priestorný hrudník, rovné predné a svalnaté zadné končatiny. Má mohutnú, dobre osvalenú kostru, umožňujúcu elegantnú chôdzu bez kolísania. Chrbát je rovný, v bedrovej časti krátky.

Má širokú lebku so zreteľným stopom, nie príliš dlhou papuľou, čiernym nosom a dobrosrdečnými hnedými očami. Nos môže v starobe, prípadne po dlhej zime zružovieť. Uši nosí zvesené a posadené vo výške očí. Chrup je nožnicový.

Srsť zlatého retrívera môže byť hladká alebo zvlnená. Má nepremokavú podsadu. Sfarbenie srsti sa pohybuje od krémovej až po zlatavo červenú. V Európe sa uprednostňuje zlatá a krémová farba, v USA zasa sýta zlatá až zlatočervená.

Perzská mačka patrí medzi najstaršie čistokrvné plemená mačiek vôbec. Do Európy sa rozšírila, podľa niektorých prameňov v roku 1626 a podľa iných už roku 1520, zrejme z Iránu, Arménska, Turecka či Iraku, ale za jej vlasť je vo všeobecnosti považované Anglicko. Tieto mačky, ktoré doviezol Nicolas Claude Fabri de Peiresac, boli ale skôr podobné tureckej Angore ako typickej peržanke. Súčasne priviezol Pietro de la Valle ďalšie mačky s kulatejšími hlavami a oveľa hustejšou srsťou z Perzie. A začalo dochádzať ku kríženiu oboch plemien, keďže obe mali dlhú srsť a veľmi sa k sebe hodili. Peržanka sa rýchlo stala symbolom postavenia, moci a bohatstva, takže niet divu, že si čoskoro našla cestu na európske dvory a sídla vtedajšej šľachty. Perzská mačka s krátkou srsťou sa nazýva exotická mačka. Je vo všetkých farebných varietach ako mačka perzská. Vo FIFe sa tieto dve plemená tj perzská a exotická smie krížiť medzi sebou a vo vrhu týchto rodičov sa môžu objaviť obe dve plemená. Niekedy sa stane, že sa po perzské a exotické narodí len perzská (častejšie) alebo len exotická (veľmi riedko) mačiatka.